POSLEDNÝ NÁDYCH (1. část, SK verze)

Já vím, že křičíte nepřekládat, že češtinu v pohodě zvládáte. Ale musel jsem si to zkusit. 🙂 Fascinují mne překladače, prostě tam ten text lupnete a dobré překladače je velmi slušně přeloží. I když role překladatelů zatím potřeba, strojům ještě zbývá tak 15 % do toho, aby zcela chytily rytmus člověka. Napište mi do komentáře, nebo na facebook, jak to zní, v porovnání s originálem, vašim uším, a hlavně, vaší duši! Díky moc, milujeme Slovensko!

POSLEDNÝ NÁDYCH

píše Jiří Maria Mašek

Kapitola 1.1 – Terapia

Sofia sedela za masívnym dreveným stolom a popíjala zelený čaj z obľúbeného hrnčeka, ktorý si kedysi priviezla z domova vo Francúzsku. Bol na ňom znak čistej ľalie, symbol Priorstva Sionského, a zdobil ho obľúbený citát jej otca: „Rien n’est plus beau que la vérité.“ Louis Aragon bol francúzsky spisovateľ prelomu storočí. Pôvodne vyštudoval medicínu, no uchvátený surrealizmom začal písať básne. Postupne mu však z očí spadli klapky romantiky a vysnívanej poetiky.

Vysnívaná… poézia. Áno, snívame o poézii, pretože ju vo svojich pozemských dňoch nachádzame len pramálo. Tak aspoň snívame. A pravda?

Áno, pravda. Nie je nič krajšie ako pravda. Krásna, no často bolestivá. Prečo pravda na Zemi tak bolí? Sofia by pre pravdu urobila čokoľvek… milovala pravdu! Viedli ju k nej obaja rodičia. Otec vedec a mama lekárka, psychologička.

Otec o Priorstve nikdy nerozprával, no zrejme s nimi mal nejaké spojenie. Sofia si z detstva pamätala, že tí zvláštni, ale vždy sympatickí páni sa objavovali aj u nich doma, niekedy u nich dokonca prespali. Niektorí jej vozili darčeky… ako strýko Rocher. Teda, pre ňu strýko. S otcom si medzi sebou hovorili „brat môj“. Bolo jej to zvláštne, veď nemohol byť jeho skutočný brat. Otec mal len sestru, tetu Lucille, ktorá mala kaviareň na predmestí Paríža.

Rocher znamená vo francúzštine „skala, pevný“. A presne tak strýko Rocher pôsobil. Keď bola Sofia ešte menšia, často ju vzal na kolená. Cítila z neho vôňu exotickej kolínskej a tabaku. Dávalo to spolu zemité tóny, ktoré ju privádzali do zvláštneho stavu. Oči jej začali krúžiť a nakoniec často aj kýchnila. Rocher s otcom sa na tom smiali.

„Pravda sa vždy ukáže, aj keď ju ukryjú do najhlbšej priepasti,“ hovoril jej otec, keď už bola na gymnáziu.

Sofia sa pristihla, že sa usmieva. Len tak, jemne, v dnešný zvláštny deň. Miestnosť bola pokojná, presvetlená popoludňajším slnkom, ktoré prenikalo cez vysoké okná. Vo vzduchu sa šírila vôňa levandule z difuzéra. Éterické oleje milovala! Mala ich desiatky v krabici pri dverách a vždy sa snažila precítiť, aký deň ju čaká, aký je klient.

Z myšlienok ju vyrušilo tiché, nesmelé klopanie na dvere. „Ďalej,“ povedala a položila hrnček na tanierik. Rýchlo pozrela na hodiny. Aha, už tri! Akosi sa pri premýšľaní čas zázračne zrýchlil.

Dvere sa pomaly otvorili a dnu vstúpila mladá žena. Jej kroky boli váhavé, akoby sa bála prekročiť prah. Bola vysoká a štíhla, ale bledosť a neistá chôdza prezrádzali, že ju niečo zvnútra trápi.

„Dobrý deň, ja… ja som Anna,“ zašepkala takmer nečujne, pohľad sklopený k zemi.

Sofia sa za osemnásť rokov naučila výborne po slovensky. Už od detstva však rozumela, veď mama bola Slovenka. Teda, bola. A rozprávala na ňu hlavne po slovensky. Babička si ju brávala takmer každé leto na prázdniny do dedinky pri Zvolene. Rybníky, lesy, huby, divé plody, zvieratá… všetko milovala! A sliepky, tie boli najlepšie! Kvákanie žiab po západe slnka, opekané špekačky, horčica, ktorá bola tak iná ako francúzske. Horčicu zbožňovala od malička.

„Dobrý deň, Anna,“ odpovedala Sofia jemne a ukázala na pohodlné kreslo oproti sebe. Jej hlas mal zvláštny medový odtieň a bol položený skôr nižšie. Občas si dopriala cigaretku a možno to bolo aj z rečníckych cvičení, ktoré absolvovala v Bratislave u profesorky na VŠMU.

„Sadnite si, prosím. Ako sa dnes máte?“

Anna si pomaly sadla, akoby aj ten pohyb bol pre ňu veľkou námahou. Nastalo ticho, ktoré Sofia nechala doznieť. Bola zvyknutá čakať, až klient sám udá tempo terapie.

„Ja… Nie som si istá, či niečo cítim,“ prelomila Anna nakoniec ticho. Jej hlas bol monotónny, takmer bez emócií.

Sofia ju chvíľu mlčky pozorovala. Jej ruky, ktoré si nervózne pohrávali s popruhom kabelky, strnulý výraz, hlboké kruhy pod očami. Jasné. Antidepresíva, pomyslela si. Typické príznaky ich otupujúceho vplyvu.

„To je v poriadku,“ povedala Sofia pokojne. „Niekedy potrebujeme čas, aby sme našli, čo sa v nás deje.“

Anna na chvíľu zdvihla pohľad. Jej oči boli prázdne, no hlboko v nich Sofia zazrela niečo… iskru bolesti, alebo možno zúfalstva. A práve tá spojila ich pohľady na krátky okamih, ktorý pre Sofiu znamenal začiatok cesty za pravdou.

(pokračování)